Špirálový manažment

1.    Všeobecne

Definícia náuky ŠM hovorí, že pre riadenie ( manažment ) využíva prírodné zákonitosti spontánneho rastu živých aj neživých systémov. Aplikovateľnosť tejto definície autor náuky  rozpracoval na všetky živé systémy súvisiace s človekom – jedinec, rodina, firma – organizácia, národ – spoločnosť, až po civilizáciu. Prioritne a detailnejšie však pre firmy – organizácie.

1.1 Čo je ŠM ?

Z uvedenej definície vyplýva, že namiesto o ŠM môžeme rovnocenne hovoriť o manažmente postavenom na princípoch prírodných zákonitostí sprevádzajúcich a riadiacich spontánny rast živých aj neživých systémov, ktorý popisujú a skúmajú prírodné vedy.
Zrejme by sa mohlo povedať aj to, že ŠM je ďalším stupňom prirodzeného vývoja odboru manažment, tak ako ho človek a jeho potreby od určitej doby vnímal, či vnímať potreboval. Nie je to ale úplná pravda, lepšie povedané – je to pravda, pokiaľ ŠM zúžime len úzko na firmy, organizácie. Manažment postavený na princípoch prírodných zákonitostí spontánneho rastu živých aj neživých systémov je tu totiž  odjakživa, len stupeň úrovne poznania, potrieb a vývoja človeka ( spoločnosti ) nám ho práve na základe tejto dosiahnutej úrovne umožňuje ucelenejšie si uvedomovať až dnes. To znamená, že tento manažment na všetky živé či neživé systémy vždy pôsobil, pôsobí a bude pôsobiť a to bez toho, či si to uvedomujeme alebo nie ( toto platí aj keby sme si to dokonca nepriali ).
Princípy prírodných zákonitostí spontánneho rastu živých a neživých systémov pôsobili už pri vzniku vesmíru, sú súčasťou vývoja všetkého neživého a živého v ňom. Túto skutočnosť je už dnes možné podoprieť dosiahnutými vedeckými poznatkami v tejto oblasti.

Z tohto pohľadu môžeme ŠM vnímať ako vedecky podloženú náuku a to nielen preto, že zhŕňa v sebe výsledky vedeckých poznatkov rôznych prírodných vied, ale aj preto, že do vedeckej roviny stavia odbor manažmentu ako taký. Ďalej nám ŠM dáva ucelený návod ako a čím sa riadiť a merať, aby sme tie princípy prírodných zákonitostí spontánneho rastu vedeli správne použiť či využiť.

Sprievodným znakom u všetkých, ktorí sa s touto náukou stretnú je to, že im pripadá povedomá, laicky jasná. Dôvodom je skutočnosť, že sme ňou „odjakživa“ obklopení a  podvedome ju často aj intuitívne používame.

1.2. Načo je ŠM a prečo nadišla doba ho vedome využívať ?

V zmysle vyššie uvedeného je prvá časť otázky v názve podkapitoly úplne samozrejmá. Načo ho potrebujeme, keď sa všetko živé aj neživé vyvíja a riadi danými prírodnými zákonitosťami, ktoré ešte k tomu pôsobia nezávisle od našej vôle a samotná náuka nás učí aj to, že v rámci rastu či vývoja živých systémov, tento nie je možné predbiehať ?
To je síce pravda – ale odpoveďou môže byť protiotázka – či nie je jednoduchšie a hlavne efektívnejšie riadiť svoj život, svoju firmu, či spoločnosť v ktorej existujeme, práve v intenciách zákonitostí, ktoré nám pri ich akceptácii svojou objektívnou platnosťou zaručujú možnosť optimálneho rastu či ďalšieho vývoja ? ( pozn.- tu by som si dovolil malé upozornenie, že pokiaľ tu hovoríme o „raste“, nemáme na mysli dnes tak pretraktovaný rast ekonomický ).

ŠM  nám určite neumožní „ predbehnúť dobu“ v tom zmysle, že by sa nám podarilo povedzme dnešnú turbulenciu vo všetkých oblastiach nášho života akoby švihnutím zázračného prútiku preskočiť a pristáť v nejakej „ideálnej spoločnosti“. Využívanie princípov ŠM nám ale môže pomôcť vyvarovať sa zjavne chybných krokov, ktoré náš vývoj môžu vrátiť späť, či krokov nesprávnym smerom –  t.j. riešiť veci predtým než sa s dôležitého stane nevyhnutnosť, či využívať prírodné zákony a zdroje tak, aby sa krehká rovnováha v prírode narúšala len v minimálnej miere a tak, aby bolo možné z toho vznikajúcu entropiu v systéme a jeho prostredí eliminovať. Tak ako je tomu v prírode.
Pojmom entropia, ako ústrednou kategóriou celej náuky ŠM ( ako aj prírodných zákonitostí spontánneho rastu živých a neživých systémov ), je potrebné sa zaoberať omnoho podrobnejšie, čo nie je predmetom tejto prvotnej úvahy. Určite dobrým príkladom eliminácie entropie v prírode je energeticko – entropické nastavenie prírody vo vzťahu jej živočísnej a rastlinnej časti. Vzájomne tu totiž platí, že produkovaná entropia jednou sústavou tvorí zároveň energetický zdroj pre tú druhú –  CO2 versus O2, či schopnosť prírody kompletne recyklovať uhynuté jedince tak, že výsledkom je tvorba energetického zdroja pre tie živé.

A prečo je dnes na to doba ?

V rámci skúmania zákonitostí cyklického vývoja ľudskej spoločnosti ( datované od bodu zrodu mozgu homosapiens pred ca 105 tis. rokmi ), ktoré autor náuky ŠM vykonal a ich etapy za pomoci historikov a matematikov overil – vytvoril jeho časovú os.  Táto os nám cez prírodné matematické konštanty ( Zlatý rez, Feigenbaumova konštanta ) zobrazuje neúprosnosť skracovania času jednotlivých blokov a etáp tohto vývoja, presne tak ako je tomu obecne aj u iných živých systémov v prírode. Vypovedá o tom, že pokiaľ vývojové etapy v rámci prvého 5 – cyklového bloku tohto vývoja bolo potrebné prekonať počas ca 83 000 rokov, ten štvrtý blok – ktorý je pred nami, bude pre udržanie optimálneho vývoja potrebné uzavrieť počas ca 820 rokov a musí prejsť tiež cez všetky jeho fázy. Znamená to len toľko, že pokiaľ v prvom bloku na zabezpečenie zvyšovania komplexity ľudstva voči vonkajšiemu prostrediu dlho a dlho stačilo pár „osvietených“ jedincov, ktorí to s pomocou ostatných, nasadených a použiteľných len ako prostriedok – dosiahli, tak v ďalšom vývoji musel tento počet „osvietených – angažovaných“ jedincov narastať a postupne cez rôzne štádiá vývoja spoločnosti od prvotnopospolnej, cez kmene, národy, feudalizmus a kapitalizmus, doviedli tento vývoj až po dnes. Keď sa pozrieme aj na ten dnes končiaci blok piatich cyklov – tretí v tomto vývoji (  trvá ca 3820 rokov ), vidíme že „osvietencov – či jedincov “ postupne nahrádzajú rôzne formy demokracie až po tú dnešnú, ktorá už podľa toho ako to dnes vyzerá, bude musieť byť prekonaná niečím novým, iným – s ďaleko vyšším podielom ľudí priamo zaangažovaných do riadenia celej spoločnosti. Pod riadením spoločnosti si tu musíme predstaviť skutočnosť, že títo ľudia musia zabezpečovať svojou angažovanosťou  ( chcením ), znalosťami a zodpovednosťou – zdroj-energiu ďalšieho vývoja ľudskej spoločnosti, či ľudstva vôbec. Preto je jasné, že dnes nastáva doba, kedy nám podmienky nášho vlastného vývoja, reprezentované úrovňou vnímania autonómie slobody a úrovňou dosiahnutého poznania – v podstate diktujú nutnosť využitia princípov ŠM pre náš ďalší vývoj a to už nie intuitívne ako doteraz, ale cielene – uvedomene.
Práve presun človeka – jedinca z úlohy prostriedku do úlohy zdroja je tým prvkom, ktorý rozhoduje o úspešnosti ľudstva na jeho časovej osi vývoja, ktorej parametre sú nastavené už spomínanými prírodnými zákonitosťami spontánneho rastu živých systémov.
(pozn. – určite paradoxne vyznieva zmysel posledného odstavca s realitou školstva a sebareflexnou úrovňou dnešného Slovenska, na druhej strane vyjadruje objektívnu nutnosť sa tým vážne zaoberať )

Aby neprišlo k nesprávnej interpretácii, vysvetlíme ešte, že parametre prírodných matematických konštánt skracovania vývojových úsekov na časovej osi vývoja akéhokoľvek živého systému sú pre všetky živé systémy rovnaké, ale parametre absolútnych hodnôt tohto vývojového procesu sú rôzne. Vplýva na to intenzita a veľkosť zmien vonkajšieho prostredia. Človek nadobudnutím vedomia ( ako  dôsledku  ďalšieho  vývojového  štádia  jeho  tela živočícha pred tými ca 105 tis.rokmi ), začal svojim konaním a činnosťou svoje vonkajšie prostredie ovplyvňovať omnoho intenzívnejšie a musel sa sám týmto zmenám aj intenzívnejšie prispôsobovať – teda zvyšovať svoju komplexitu. Pre porovnanie časová os v absolútnom poňatí napr. živočíšneho druhu krokodíla alebo žraloka vyzerá preto úplne inak ako tá naša ľudská (( bez skokových ( diskontinuálnych) zmien vývoja počas ca 200 mil.rokov )).

Facitom tejto kapitoly preto môže byť vyjadrenie – že za všetko, čo tu dnes máme a v čom žijeme rozhodol náš vlastný vývoj. Ak ale chceme tento vývoj naďalej udržať v optimálnych parametroch prírodných zákonitostí spontánneho vývoja či rastu živých systémov, musíme zrejme aj vedieť, čo tieto zákonitosti vyžadujú a ako sú nastavené. Inak sa nám veľmi ľahko môže stať ( tak ako miliónom iných živočíšnych druhov ), že tento prekotný zápas o vlastnú existenciu môžeme aj prehrať.
( poznámka – mnohí teraz budú zrejme namietať, že u väčšiny vyhynutých  živočíšnych druhov sa poväčšinou jednalo o ukončenie ich existencie z titulu „rýchlych“ zmien v prírode na planéte samotnej a častokrát vplyvom neočakávaných udalostí v samotnom vesmírnom usporiadaní ( padanie meteoritov a pod. ) To je síce pravda, ale nič to nemení na skutočnosti, že sa tieto jednoducho nedokázali prispôsobiť zmenám prostredia svojej existencie – či už vplyvom nedostatku času na potrebnú zmenu alebo nízkym stupňom svojho vývoja, ktorý im neumožnil takúto zmenu zvládnuť, prekonať.
Na druhej strane je nutné poznamenať, že zmeny svojho existenčného prostredia, ktoré svojou činnosťou dokázal na úrovni celej planéty spôsobiť za posledných ca 100-150 rokov človek, sú v mnohom väčšieho charakteru, ako zmeny v prírodnom prostredí vyvolané nejakou neočakávanou udalosťou na planéte za častokrát dlhšie obdobie ( doby ľadové nenastávali skokovo hneď, ale na ich úplné naplnenie mohlo prejsť aj niekoľko desiatok či stoviek rokov ).

1.3. Na čom je ŠM postavený ?

Zodpovedanie otázky v názve tejto kapitoly by sa dalo vyjadriť aj časťou jednej z viet v predchádzajúcej kapitole – a to že ŠM je postavený na podstate neustále prebiehajúceho  zápasu živých systémov o vlastnú existenciu. Pre úplnosť je vhodné to doplniť o slovko úspešnú. Obecne sa to týka samozrejme aj už tých spomínaných prírodných zákonitostí spontánneho vývoja ( rastu ) živých aj neživých systémov.

Z čoho to vyplýva ?

Existuje viacero definícií živých systémov. V princípe sa všetky zhodujú na tom, že jednotným cieľom každého živého systému je  –  prežiť a reprodukovať sa. ŠM tento pohľad trochu modifikoval a hovorí, že cieľom každého živého systému je jeho úspešná existencia. Táto modifikácia na podstate nič nemení, skôr zovšeobecňuje a pre príklad firemnej praxe je aj príhodnejšia.
Je jasné aj to, že naplnenie takéhoto cieľa nie je možné dosiahnuť náhodne a že musia existovať prvky alebo činitele, ktorých vzájomné vzťahy či nastavenia to umožňujú – inak povedané, ktorými sa to riadi. A to sme už pri manažmente – riadení.
No a obrovským prínosom náuky ŠM je práve to, že dokázal jasne vymedziť – aké zákonitosti a vzťahy medzi týmito riadiacimi činiteľmi existujú, ako takýto systém z tohto hľadiska merať, ako aj to, že poskytuje sled krokov, ktoré je pre naplnenie tohto cieľa potrebné urobiť.
V žiadnom prípade však nestanovuje algoritmus napr. typu MS Projekt–u ( urob A, potom B…a si v cieli ). Nestanovuje, pretože to nejde a to z jednoduchého dôvodu. Prírodné zákonitosti spontánneho rastu či vývoja živých systémov existujú v priestore prírodnej fyziky a matematiky, to znamená v priestore nejednoznačnosti. A na nejednoznačný priestor sa algoritmus stanoviť nedá. Tieto zákonitosti len limitujú hranice, v ktorých sa možno pohybovať.
Pre zdôraznenie tohto tvrdenia použijem citáciu autora náuky, ktorá uvedené skutočnosti vyjadruje nasledovne:

„Špirálový manažment je prejavom úspešného myslenia a konania, nie manuálom úspešnosti. Úspešné myslenie v živote funguje, kdežto manuál úspešnosti je neexistujúce šidítko neúspešných.“

V týchto intenciách ŠM pracuje len s dvomi susednými vrstvami – samotný systém a jeho bezprostredné okolie a to práve na princípe výmeny energie a entropie medzi nimi. Ďalšia vrstva je chápaná ako neovplyvniteľné prostredie, ktorá nastavuje ihrisko a pravidlá pre vrstvu nižšiu.  Platí tu princíp proaktivity – najskôr zmeň to čo môžeš u seba a vo svojom najbližšom okolí ( tu je opäť možno nájsť paralelu s definíciami živého systému, ktoré hovoria, že živý systém sa musí dokázať adaptovať svôjmu vonkajšiemu prostrediu – zvyšovať voči nemu svoju komplexitu).

Tri piliere úspešnej existencie živých systémov, ktoré ŠM vo svojej náuke zaviedol, vnímané ako opora dosiahnutia základného cieľa živých systémov ( cieľ = úspešná existencia ), vychádzajú z troch zákonov živých ( otvorených ) systémov, ktoré zadefinoval belgický vedec ruského pôvodu – pán Ilya Prigogin ( v roku 1977 dostal za to aj Nobelovu cenu ):

Na uvedenom obrázku ( zdrojom je kniha Spirálový management autora Ing.A Kopčaja,CSc., 2007 ) sú už zachytené aj ekvivalenty týchto troch pilierov pre firemnú, či podnikovú prax – PÚ, EÚ a ČÚ. Zároveň je tu vyzdvihnuté aj poradie dôležitosti jednotlivých pilierov a to v tom zmysle, že v prvom rade musí každý živý systém odbúravať entropiu a to ako z vnútra systému, tak aj zo svojho najbližšieho okolia a tým zvyšovať kvalitu svojej existencie, resp.zvyšovať svoj Potenciál úspešnosti ( PÚ ).
Až potom je možné rozvíjať ďalšie dva piliere úspešnej existencie, t.j. istenie existencie (EÚ) a dĺžku existencie (ČÚ). Optimálny pomer rozvoja týchto dvoch pilierov v harmonicky striedajúcich sa cykloch je potom daný ako pomer zlatého rezu ( 1,618 ) , pričom vzťah medzi PÚ – ČÚ musí byť silnejší ako vzťah medzi PÚ – EÚ. Túto závislosť autor zobrazil v tzv. Kopčajovom manažérskom trojuholníku (KMT), ktorý pre príklad optimálneho rastu či rozvoja úspešnej existencie nazývame aj Zlatý trojuholník ( viď obr. nižšie – zdroj kniha Spirálový management autora Ing.A.Kopčaja,CSc., 2007 ).
Pri pomere ramien daného trojuholníka rovnom 1,0 hovoríme o stagnácii, pri pomere 1,618 o optimálnom raste či vývoji, pri pomere väčšom ako 1,618 vývoj či rast predbieha svoju dobu, kde dochádza k strate energie a takýto vývoj sa stáva neudržatelným ( zastaví resp. spomalí sa ). Pri pomere menšom ako 1,0 prichádza k úpadku, kde hrozí až zánik existencie.

Z uvedeného vyplýva, že prioritou všetkých živých systémov musí byť snaha o znižovanie entropie vo vnútri systému a jeho najbližšom okolí, čím dochádza k tvorbe kvality systému ( nárastu Potenciálu úspešnosti pre firemnú prax ).
Kvalita existencie či Potenciál úspešnosti je daný úrovňou relatívnej entropie v jej, či jeho dvoch zložkách, ktorými sú – znalostná a sociálna zložka ( inak aj znalostný a sociálny kapitál ) daného systému. Obe tieto zložky sú merateľné cez úroveň ich entropie, pričom entropia znalostnej zložky ( ZK ) sa nazýva entropiou externou – Eext a entropia sociálnej zložky ( SK ) sa označuje ako entropia interná – Eint.
Entropia celková – Ec potom vyjadruje úroveň entropie kvality existencie ( Potenciálu úspešnosti ) celého systému a je daná vzťahom  Ec = Eext + Eint – Eext*Eint. Táto rovnica vyplýva zo skutočnosti, že PÚ = ZK x SK, pričom platí, že PÚ=(1–Ec), ZK=(1-Eext) a SK=(1-Eint). Hovorí to o tom, že úroveň kvality existencie ( PÚ ) systému, tak aj ZK a SK sú nepriamo úmerné ich entropii. Ostatné je už len matematickým vyriešením danej rovnice:

PÚ = ZK x SK

(1-Ec) = (1-Eext) x (1-Eint)  => Ec  = Eext + Eint – Eext*Eint

Pre firemnú prax autor náuky excelentne vyriešil postup a spôsob merania jednotlivých entropií, čím vytvoril bázu pre porovnávanie stavu takýchto systémov bez ohľadu na ich ekonomické výsledky. Tento spôsob hodnotenia stavu systémov je objektívnejší a hlavne vytvára predpoklad pre efektívnejšie riadenie systému s ohľadom aj na jeho budúcnosť.
Stanovil činitele, ktorými je takýto systém potrebné riadiť, ako aj vzťahy medzi nimi, ktoré je potrebné pri riadení rešpektovať. A sú to práve tie činitele, ktoré vplývajú na úspešnosť akéhokoľvek živého systému.

1.4. Použitie ŠM

Uviedli sme, že ŠM ako náuka je použiteľný obecne na všetky živé systémy, ktorých základným prvkom je človek – jedinec, rodina, firma – organizácia, národ, spoločnosť, či až civilizácia ako najvyššia forma existencie ľudskej pospolitosti. Uviedli sme aj to, že túto náuku autor primárne a detailne rozpracoval pre podmienky úspešnej existencie firiem – organizácií, ako živých systémov.
Dôvod je podľa nás zrejmý a jednoduchý – sám autor má za sebou dlhú a bohatú manažérsku prax v prostredí hutníckeho priemyslu a ako každý manažér na takomto poste určite hľadal odpovede na otázky, ktoré výkon takejto funkcie sprevádzajú. Pokiaľ túto skutočnosť spojíme s jeho akademickým vzdelaním v matematických vedách, črtá sa tu akási predurčená výhodnosť tohto vzájomného prepojenia, ktoré mohlo v mnohom ovplyvniť cestu ktorou sa autor vydal. Najlepšiu odpoveď by ale zrejme dal on sám, z našej strany sú to len domnienky, ale ako úvod k zamysleniu sa nad otázkou možností  a zmyslu použitia ŠM, sa to použiť dá.

Napriek tomu čo sme už napísali, že princípy manažmentu prírodných zákonitostí rastu či vývoja živých i neživých systémov sú tu odjakživa, môžeme pre firemnú prax náuku ŠM vnímať ako skutočne prirodzené pokračovanie rozvoja odboru manažmentu, presne v intenciách úrovne znalostí a vnímania svojich potrieb človekom, či ľudskej spoločnosti. Dnes sa už v manažmente bežne hovorí ( bohužiaľ ale väčšinou skutočne len hovorí ) o tom, že firmy a organizácie je potrebné vnímať a riadiť ako biologické organizmy. Pokiaľ náš pohľad trochu rozšírime, tak vidíme, že momentálny stav svetovej ekonomiky poukazuje na neschopnosť hľadania nových ciest čisto ekonomickými riešeniami, stav prostredia existencie ľudstva sa za posledné desaťročia extrémne zhoršil, takisto ako sa extrémne nahromadili problémy ( entropia ) v sociálnej oblasti.
Ak sa v krátkosti vrátime ku kapitole, v ktorej sme zdôvodňovali, prečo je dnes doba na to, aby sa princípy takéhoto manažmentu začali uplatňovať cielene – uvedomene, tak aj tu v tejto kapitole sa nám to len a len potvrdí a zároveň otvorí obzor možností využitia tohto manažmentu.

Časová os vývoja ľudskej spoločnosti nám potvrdí, že ľudstvo ako celok sa doposiaľ vyvíjalo v danom časovom harmonograme a že zlomové okamžiky v histórii ľudstva vždy nakoniec prišli v čase, ktorý bol na to vývojom predurčený. Znamená to snáď, že nemusíme nič robiť, že opäť príde niečo, čo nás z toho akoby samo dostane a posunie ďalej ? Optimistov musíme sklamať, ale zrejme to tak nebude. Tu neodolám pokušeniu, aby som tých „optimistov“ momentálne neprirovnal k voličom ľavice, ktorí sa neustále nádejajú, že niekto ( Mečiar, Putin, Fico ) ich povedie za ruku a zabezpečí im „istoty“ ich existencie a to dokonca na večné časy ( to k tej chýbajúcej sebareflexii národa ).
Aby to ale nevyznelo, že ľavica ako taká nemá svoje vývojové opodstatnenie. Striedanie ľavice či pravice u moci ( riadení štátu ) má aj v zmysle náuky ŠM svoj význam, a to práve  vo vybalancovávaní optimálneho   ( harmonického ) pomeru ramien už spomínaného manažérskeho zlatého trojuholníka – teda istenia existencie ( EÚ ) voči dĺžke existencie ( ČÚ ), inak aj vybalancovávaniu nahromadenej sociálnej entropie v spoločnosti.
Problém dnešnej doby je ale trochu odlišný – je spôsobený práve tlakom vývojových zákonitostí na potrebou kvalitatívneho prechodu ( diskontinuálnej zmeny ) vo vývojovom štádiu ľudstva z tretieho do štvrtého bloku tohto cyklického vývoja živých systémov. Je to obdobie hľadania ideí, ktoré ľudstvo môžu posunúť na vyššiu kvalitatívnu úroveň svojej existencie ( PÚ ), obdobie spojené s deterministickým chaosom takéto hľadanie sprevádzajúcim, ako aj s vysokou turbulenciou vonkajšieho prostredia vo všetkých oblastiach života a samozrejme obdobie spojené z tohto titulu aj s nárastom sociálnej entropie. Tu však na rozdiel od bežnej úlohy ľavice a pravice nie je riešením ani jedno, ani druhé – ale spojené úsilie všetkých síl na naplnenie a dokonanie potrebnej diskontinuálnej zmeny. Škoda len, že dnešní politici ( a nielen slovenskí ) o existencii ŠM, či aspoň prírodných zákonitostí spontánneho rastu živých a neživých systémov, nevedia nič a jedni sľubujú istoty, ktoré nebudú vedieť naplniť a druhí potrebu ekonomického rastu, ako jediného lieku na všetko. Isté je, že ten prirodzený vývojový tlak ich k tomu bude tlačiť, otázkou je, kedy to pochopia – či skôr kedy budú ochotní to pochopiť. Znamenalo by to v prvom rade totiž nutnosť ich vlastnej zmeny, potrebu zvýšiť si svoj PÚ, ako aj prijať zodpovednosť za dosiahnutie úspešnosti existencie celku.

Je potrebné si uvedomiť, že tak ako jednotlivé cykly v rámci blokov časového vývoja ľudstva menia v rámci vývoja svoj kvalitatívny obsah, to isté sa musí udiať aj v rámci blokov tohto vývoja. Končiaci 3. blok je blokom vývoja vyznačujúci sa v rámci úrovne spolupráce tzv. reciprocitou ( pre jednoduchosť – niečo za niečo ) a ten ďalší, 4. blok už musí v sebe niesť znaky omnoho väčšej spolupráce v rámci systému „ľudstvo“, spolupráce na ďaleko vyššej úrovni. Mimo to je to etapa vývoja, kedy je nutné začať zvládať už aj štvrtý stupeň naplňovania potrieb ľudstva z piatich možných ( množstvo, náklady, kvalitu a čas ). Na zvládanie tak komplexnej požiadavky bude nevyhnutné, aby sa na naplnení týchto podmienok ďalšieho vývoja  a v tak neúprosne skrátenom čase, podieľalo omnoho viac ľudí zaradených do procesu vývoja ako zdroj a nie ako prostriedok. Čo to znamená? Znamená to obrovskú kvalitatívnu zmenu v správaní sa ľudí, ktorí boli doposiaľ v tomto procese vývoja poväčšinou zaradení ako prostriedok. To že na tom niečo musí byť, svedčia aj momentálne narastajúce snahy o prienik občianskych princípov do politiky ( dokonca už aj na Slovensku ). Nie je to totiž nič iné, len snaha ľudí aktívne ovplyvňovať svoju budúcnosť. No a potom, čo politici ( slovenskí nie sú výnimkou ) v posledných rokoch predvádzali, to ani inak nemohlo dopadnúť.

Keď to prenesieme do firemnej sféry, je to obdobné – v dnešnom globálnom svete, ktorý je nutným stupňom vývoja ľudskej spoločnosti, nebude už možné udržať firmu v konkurencie schopnom stave len angažovaným prístupom vlastníka či podnikateľa samotného. Bez zapojenia ľudí – pracovníkov do procesu aktívnych zmien, ktoré vyžaduje doba, to možné jednoducho nie je. Dopady takýchto zmien sa budú musieť následne preniesť aj do štruktúr vlastníckych a hierarchických vzťahov firiem či organizácií. Dobrou správou je, že v tejto sfére je možné princípy ŠM v podstate používať okamžite, bez väčších obmedzení. Napriek tomu tu však existuje faktor, ktorý efektivitu takéhoto počinu vo firme alebo organizácii môže čiastočne znegovať – a to je faktor viacvrstvého delenia živých systémov, ktoré človek vytvára ( obšírnejšie to bude popísané nižšie ).
V každom prípade platí, že snaha o používanie princípov ŠM vo firmách či organizáciách, môže a prinesie okamžité efekty a to aj napriek nekompatabilnému nastaveniu ďalších spoločenských vrstiev pospolitostí tvorených človekom, ktoré sú v tejto hierarchii vyššie.

Jedným z rozhodujúcich momentov ( a už aj mementom ) je aj skutočnosť, že ľudstvo vo svojom doterajšom vývoji čerpalo potrebnú energiu pre svoj rast hlavne z existujúcich zdrojov planéty, ktoré mu vlastne nahrádzali potenciál úspešnosti. Znamená to, že v podstate stačilo zvyšovať úroveň znalostného kapitálu ( ZK ) ľudstva.  Na tom nie je nič nepochopiteľné a v zásade ani nič zlé, pokiaľ by sa v rámci tohto procesu viacej dbalo na dodržiavanie nutnosti rovnováhy energeticko – entropickej výmeny, ako základnej podmienky optimálneho rastu či vývoja živých systémov. Momentálna skutočnosť je taká, že na strane získavania energie sa zdroje využívali plným priehrštím, kdežto na strane eliminácie entropie sa urobilo len veľmi málo, lepšie povedané skoro nič.
Logickým vyústením doterajšej činnosti ľudstva, zameranej hlavne na získavanie energie zo zdrojov planéty, je aj mimoriadne obsiahly a detailný popis procesu takéhoto čerpania energie pre náš rast – súhrnne nazývaný ekonomika. Ekonomika nie je vlastne  ničím iným, ako súhrnom pravidiel a poučiek platných pre exploatáciu ( odčerpávanie ) už existujúceho potenciálu úspešnosti. Dôsledkom tejto jej jednostrannosti, ako aj jej jednostranného používania je nahromadenie entropie v našom prostredí a ukazuje sa, že na dnešné choroby ľudstva ekonomika už skutočne nevie dať odpoveď.
Zopakujme si, že prvou podmienkou úspešnej existencie akéhokoľvek živého systému je eliminácia entropie. Bez jej naplnenia nie je možný ani rozvoj istenia existencie ( EÚ ), ani dĺžky existencie ( ČÚ ).

Ďalším veľkým omylom ľudstva  bolo, že si v rámci uľahčenia prístupu k energii potrebnej pre svoj rast zamenilo peniaze, ktoré v rámci daných prírodných zákonitostí rastu živých systémov môžu plniť len úlohu prostriedku, za možný zdroj rastu kvality existencie ( PÚ ). Tento omyl sa v dnešnej dobe naplno prejavil vo forme dlhovej a finančnej krízy, ktorú dnes všetci zažívame. Prispeli k tomu hlavne posledné desaťročia našej existencie, keď sme v honbe za imaginárnym rastom blahobytu „nafukovali“ bublinu neexistujúcich peňazí, ktorá nám takýto „rast blahobytu“ ( zrejme na úkor budúcnosti )  dokonca dočasne umožnila. Aj táto honba za imaginárnym rastom blahobytu je prejavom rastúcich potrieb ľudí, len na jej naplnenie bude treba uplatniť iné prístupy. Prístupy, ktoré neodporujú prírodným zákonitostiam rastu či vývoja živých systémov.

Je určite namieste spomenúť, že pokiaľ hovoríme o prírodných zákonitostiach, hovoríme o zákonoch, ktoré na rozdiel od tých našich – ľudských nemajú pokrivené paragrafy a platia pre všetkých rovnako bez výnimky a nedajú sa uplatiť. Zrejme len spôsob nastavenia limít ich platnosti, ako aj atraktorový princíp postupu vývojových cyklov akéhokoľvek živého systému, nám ešte dávajú šancu na uskutočnenie opatrení, ktoré nás môžu v trende optimálneho vývoja stále udržať.
Čo nám však v žiadnom prípade umožnené nebude   –  nebude možné nahromadenú entropiu ( čiže energeticko-entropickú nerovnováhu ) vzniknutú v doterajších blokoch vývojových cyklov, preniesť do bloku nového, t.j. bez jej vybalancovania. Táto skutočnosť je už dnes vo všeobecnosti v podstate veľmi dobre známa a náznaky riešení sa už tu a tam aj objavujú, bude však treba použiť omnoho viac energie na dosiahnutie potrebného výsledku ( už sme povedali, že „imaginárne peniaze „ nám to zrejme neumožnia ). Riešením tohto problému môže byť len diskontinuálna vývojová zmena, prinášajúca nový – vyšší stupeň úrovne PÚ.
( pozn. – pozitívnou správou z dielne autora náuky ŠM týchto dní je jeho detailnejšie rozpracovanie fenoménu diskontinuity vývoja, ktorého možnosti a dôsledky si zaslúžia zvýšenú pozornosť odbornej verejnosti, ako ďalšieho zdroja možných hľadaní riešení.)

Spomenuli sme, že je tu jeden moment, ktorý to ľudstvu robí „ťažším“. Až človek v spojitosti s vývojom jeho vedomia a všetky pospolitosti, ktoré z neho vznikli, vytvorili veľmi rozvrstvený systém prepojených živých systémov v určitej spoločenskej hierarchii – človek jednotlivec, človek a jeho rodina, človek a firma či organizácia kde pracuje, človek a štát či národ, človek a skupiny štátov s rovnakým zameraním, človek a celé ľudstvo, až človek a príroda ( planéta, kde existuje ) Žiadny iný živočíšny systém nie je takto bohato rozvrstvený – t.j. priestor medzi konkrétnym živočíchom a priestorom jeho existencie je u všetkých ostatných omnoho užší, bez ďalších troch či viacerých ďalších spolupôsobiacich vrstiev.
Problém je v tom, že všetky tie spoločenské vrstvy u človeka mu komplikujú možnosť priamočiarejších riešení dodržiavania požadovanej energeticko – entropickej rovnováhy. Je to o to horšie, že každá nasledujúca vrstva svojim nastavením častokrát aj dobré úmysly môže pribrzdiť, odkloniť, či dokonca zrušiť ( napr.častokrát zámerne nefunkčné a deformované legislatívne, alebo dnes korupciou prebujnené podnikateľské a politické prostredie ).
Tým sa dostávame tak trochu aj do filozofickej úrovne možného využitia ŠM, pretože chceme riešiť celú spoločenskú hierarchiu živých systémov tvorených človekom v celej ich zložitosti. Je to zrejme náročnejšia úloha, ako náuku ŠM začať využívať v konkrétnej firme či organizácii, ale pokiaľ sa princípy prírodných zákonitostí spontánneho rastu prijmú ako princíp manažmentu celku, tvoreného všetkými živými systémami človeka v celej jeho spoločenskej hierarchii, tak to možné je. Platí totiž ich obecná platnosť potvrdená vyše 4 mlrd. rokov existencie živých systémov na našej planéte a ca 15 mlrd. rokov existencie systémov neživých ( vesmír ), ktoré sa nimi riadili ( museli riadiť ).
( pozn. – ďalšou pozitívnou správou z dielne autora náuky ŠM je jeho zovšeobecnenie do nového pojmu nazvaného Jednoduchá komplexita, ktorá podľa mojej mienky práve začína riešiť využitie princípov univerzálnych prírodných zákonitostí spontánneho rastu živých i neživých systémov aj v tejto, nazvime to – už tak trochu filozofickej rovine.)